obklopená hispanofónnym obyvateľstvom, Ženská šikovnosť- 2.časť

Šikovná čaptavosťSledovaním orientačných a záchytných bodov som sa zdezorientovala a stratila nadobro medzi odjazdovými autobusmi z letiska. Nechala som počúvnuť svoj ženský vnútorný zmysel, ktorý som nikdy v sebe nenašla. Tak prišiel čas ho objaviť a veľmi rýchlo. Stála som pred celou pleádou autobusov s rôznymi označeniami. Môj kamarát José mi v inštrukciách poslal číslo autobusu, ktorý ma odvezie na autobusové nástupište. Aké milé od neho, že sa tak o mňa postaral. Lenže jeho číslo autobusu 19, sa nikde nenachádzalo a po neskoršom zistení, vlastne ani neexistovalo. V tomto momente som sa nachádzala v poslednom štádiu nasratosti s jemnými prvkami zúfalstva, ktorý vyvrcholilo sarkastickým optimizmom. Našťastie sa ozvala dlho očakávaná ženská intuícia. Napravila som si vlasy, prehĺbila výstrih...myslím, že postup viete. Moja akcelerácia za vodičom sa nedala prehliadnuť ani okoloidúcim. Kolieska na kufri nestihli zaregistrovať túto prudkú dynamiku, tak sa radšej zasekli a odmietli uskutočňovať otáčavý pohyb. Nevadí, Pavla sa nezastavuje. Má pred sebou len jeden jediný cieľ. Zdesené oči zamestnanca mestskej dopravy boli na nezaplatenie. K tomu som pridala svoje všetky zbrane na čele so svojím výrazom stratenej cudzinky. Neviem ako vám opísať happy end, ale opýtam sa vás. Už ste sa v zahraničí viezli v autobuse len s vodičom, ktorý bol ochotný vás zaviesť na určené miesto ako taxi? Povedal mi, že má veľa času a aj tak pôjde už do depa, tak že to zoberie cez centrum. Myslím, že niečo na tých všetkých žalúdkových výstrihoch bude, inak si to neviem vysvetliť. Neboli ani Vianoce, a pochybujem, že to robil pre dobrú karmu. Odhliadnuc od všetkého, prišla som na určené miesto štýlovo. V staničnom bare som si hodila jednoho štamprla na dodanie odvahy, pretože nadobličky vyprodukovali až príliš veľa adrenalínu, čo spôsobilo moje červené zafarbenie tváre. Musela som to napätie uvoľniť. Nasledujúce kilometre do Granady som prežila v ako tak relatívnom pokoji so smradľavým dedkom vedľa seba, ktorý mal potrebu nekonečnej komunikácie. Teda bol to skôr monológ a ja som svoju úlohu usmievajúcej sa turistky hrala na výbornú. Po troch hodinách respiračnej jógy som vystúpila s paralizovanými nosnými dutinami v Granade. José ma privítal ako pravý Španiel. Veľká náruč a vrúcne objatie. Po 3 dňoch môjho pobytu sa zatiaľ zo španielčiny na mňa nalepil len jeden španielsky mramorový schod, konkrétne 26. v poradí krásne umiestneného na malebnom schodisku vedúceho na tretie podlažie. Úzky vzťah som nadviazala tretí deň pobytu miestneho času. Bolo to nezabudnuteľné, extázne zoznámenie na slepo, pretože Pavla nepotrebuje v tmavom priestore svetlo. Následky boli priam ohromujúce. Môj nový neorganický kamarát mi dával, aj po prerušení priameho styku najavo, že naňho tak rýchlo nezabudnem. Svoje bratstvo potvrdil staromódnym spečatením krvou. Mojou nulkou pozitív sa plytvalo rovno na španielsku podlahu, ktorú si rád prišiel pooblizovať španielsky miešanec typu „z každého rožku trošku“. A tak vlastne som začala spoznávať tunajšie druhy mramoru. Medzinárodná kartička prichystaná, poistenie na prevoz pozostatkov tiež, žiaden strach. Len ako vysvetliť na pohotovosti, čo sa mi stalo? Zadala som do gúúúgla kľúčové slová: koleno, kaluž krvi, mramorový schod a čaptavá majiteľka nohy. Toto bude bohato stačiť na pochopenie celej situácie a interpretácie mojich pocitov doktorovi. Na začiatku som spoznala veľmi priateľských Španielov, ale tento ojedinelý jedinec sediaci na pohotovosti s troma bradami pod krkom mi moje jediné dobre funkčné koleno veľmi „citlivo“ prezrel. Mala som chuť povedať, že moje jabĺčko nie je antistresová loptička. Po mojich piatich totálne prehltnutých vetách, zistil, že akosi môj úsmev začína byť podozrivý a hovoriť SÍ na každú otázku sa mi naozaj prestalo vyplácať. Po dôkladnom prieskume môjho pohybového ústrojenstva som bola poslaná o dvere ďalej, kde ma vítal príjemný tridsiatnik (mal obrúčku, takže som zahodila predstavu krásneho domu s bazénom a jeho ako beží ku mne v plavkách, možno bez, a ...... bože, on mal fakt obrúčku!:/). Tiež mu trvalo, kým pochopil, že so španielčinou to asi nepôjde tak hladko ako s mojím pádom zo schodov. Tak sme sa na seba usmievali a on si robil popri tom svoju prácu. Štichy som nepotrebovala, a tak mi to len vyčistil, aby sa nepovedalo a už som krívala k môjmu prechodnému bydlisku, kde ma čakal krv lížuci pes.Šikovné zmiznutieĽad, červená farba, Pavla sexy nahodená, a nespočetne veľa prasacích nôh. Vysvetlím. Španieli z nejakého interesantného dôvodu sušia nohy, neviem prečopráve túto nesympatickú časť tela, ale asi to nechcem ani vedieť. Visia v každom dobrom ľudovom bare zo stropu, aby som mohla obdivovať tento animálny proces sušenia. Sebavedomé mávanie rukou na čašníka sa vyplatilo až do chvíle, keď prišiel a prehovoril na mňa. Una sangría, por favor. To bol koniec môjho duchaplného dialógu. Tu by som šplechla do éteru jednu reštauračno-barovú historku. Však viete, ja som nikdy neurobila nič proti zákonné. a teraz som si povedala, že je na čase zažiť niečo , čo bude vhodné porozprávať vnúčatám. Predstavte si modelovú situáciu, v ktorej máte záujem zaplatiť za jedlo, ktoré ste skonzumovali za večer, a verte tomu, že ho nebolo v malom množstve. Ťažko pracujúci čašník vám donesie ťažko vytlačený účet, na ktorom sa na miesto dvojciferného čísla usmieva na vás jednociferná číslica, ktorá vám vykúzli malý úškrn na tvári. Hlavou vám prebehne nejaký vnútorný hlas, svedomie, alebo proste prehovorí k vám čistý humanizmus, že niekde nastala chyba, pretože pocit sýtosti a potreby už ísť na sociálne zariadenie neodpovedá hodnote na tom malom zdrape papiera. Tu sa začne proces Hamletizácie „ Povedať, nepovedať? Dobre tu sa zastavme. Pretože prichádza ďalšia modelová situácia, ktorú si musíte predstaviť zároveň tej prvej.....................................už?.......................................myslím, že už ste dostatočne pripravený. Takže keď je tá osoba s túžbou zaplatiť veľmi zodpovedný druh človečenstva, čo myslíte? Čo urobí? Povie čašníkovi, že sa asi splietol. Čašník si povie, že chvalabohu, že ešte takí hlupáci existujú. Ale tentoraz sa táto osoba nachádza v procese tzv. sociálno-sapientizačnom, to opisne znamená, že sa snaží postaviť na vlastné nohy, zisťuje, že na očiach mal klapky doteraz a ružové okuliare, zisťuje, že s palcami na ruke sa dá vyjadriť viacero neslušných výrazov, ktoré mu rodičia zakazovali a ľudia hrabú len pre seba. Tieto myšlienkové rozbory samozrejme v mojej hlave prebehli v rámci 20 sekúnd. Usúdila som, že u malagskej polície ešte nemám zápis a výstrih v ten večer bol hlbšie v biosfére ako bežne, takže by sa tento priestupok asi nejako vyriešil. „Hlavne nenápadne Pavla“. Nechala som tam tú smiešnu sumu v hodnote 5 eur na stole namiesto 35 a vychádzkovým krokom som zvolila trasu vedúcu čo najďalej od miesta činu. A výsledok? Široký dentálny úsmev, adrenalín z nadobličiek, heroický pocit nelegálnosti a kriminality vo mne rástol v pravidelných intervaloch ako pena pri čapovaní piva. Pokračovanie nabudúce